Kapitola 7 Vezmite ju preč

Na úpätí kopca som našiel Vicky zakrvavenú.

"Vicky, som tu, som tu. Neboj sa," povedal som roztraseným hlasom a snažil som sa ju udržať. "Poďme domov, Vicky. Vezmem ťa späť domov."

Pri svojom poslednom vzdychnutí Vicky slabo povedala: "Len choď, láska... Len choď. Len ťa spomalím. Nechaj ma tu..."

Zúfalo som pokrútila hlavou a po tvári mi stekali slzy. "Nie, dostaneme sa odtiaľto spolu. Neopustím ťa!"

Vicky sa mierne pootvorili ústa. Zdalo sa, že chce niečo povedať, no z nej vytieklo len sústo krvi.

"Vicky, ver mi. Zvládneme to. Spolu."

Práve vtedy začalo pršať. Kým nás Leonel stihol dobehnúť, prebehol som s Vicky za hranicu a schoval sa do ošarpaného opusteného auta pri ceste.

Videl som, ako svetlo vo Vickyiných očiach postupne slabne.

„Prepáč, Debra...“ Jej hlas bol slabý a tvár sa jej skrivila pocitom viny. "Sklamal som tvoju matku. Nebol som schopný sa o teba dobre postarať."

Pokrútil som hlavou. Chcel som jej povedať, že nezlyhala a že ma vychovala dobre, no tie slová mi uviazli v krku.

Ukázalo sa, že ochromujúci smútok dokáže človeka umlčať.

Vicky sa na mňa s láskou pozrela. Natiahla roztrasenú, krvou zafarbenú ruku a zotrela mi slzy z tváre.

"Chlapče..." Vybrala niečo z vrecka a pritlačila mi to na dlaň. "Vezmi si toto."

Pozrel som sa dole a zistil som, že je to mamin náhrdelník.

Ukázalo sa, že Vicky sa to podarilo opraviť, presne ako povedala.

Ale teraz bol náhrdelník pokrytý Vickyho krvou. Bol zafarbený do sýtočervenej farby, stále teplý od jej dotyku.

"Pokračuj na sever. Nevzdávaj sa. Možno je tu ešte nádej..."

Než stihla dokončiť vetu, Vicky pomaly zavrela oči a spustila natiahnutú ruku.

Odmlčal som sa. Vlna smútku zaplavila celú moju bytosť a slzy mi nemohli prestať padať z očí.

Stratila som niekoho, kto bol pre mňa taký dôležitý ako moja mama. Vicky by tu už pre mňa nebola.

"Mali tam namierené! No tak! Ponáhľaj sa!"

Neďaleko sa ozval Leonelov chladný hlas , ktorý ma vytrhol zo smútku a vrátil sa späť do reality.

Keby som teraz neodišiel, čoskoro by ma zajali.

Zaťala som zuby a rýchlo som si utrela slzy.

Bez Vicky som sa mohol spoľahnúť len sám na seba.

Opatrne som vložil Vickyho telo do kufra auta a utiekol na sever, kým ma našli.

Žiaľ, dážď v tomto čase ustal. Netrvalo dlho a Leonelovi muži ma vystopovali.

Zúfalý a bezradný som vbehol do najbližšieho baru.

Leonel nasledoval moju vôňu k tomu baru.

Behala som po bare ako šialená. Vickyho krv zašpinila moje oblečenie a naskytol sa mi strašný pohľad. Ľudia v bare kričali od hrôzy. Bežal som tak rýchlo, že som nešťastnou náhodou zvalil na barový pult stoh fliaš vína.

Keď sa fľaše od vína rozbili o podlahu, zaznela symfónia klepotu a rozbíjania skla. Bar prepukol do chaosu, ale Leonelovým mužom sa ma podarilo obkľúčiť a nedali mi žiadnu šancu uniknúť.

"Pomoc! Pomôžte mi, prosím!"

Keď som videl, ako sa ku mne Leonel blíži ako žnec, obrátil som sa na prizerajúcich sa o pomoc. "Zabije ma! Prosím, pomôžte mi!"

Hudba v bare zrazu utíchla a pozornosť všetkých bola na nás.

Leonel si všimol napätie vo vzduchu. Rýchlo zdvihol hlavu a nahlas povedal: "Táto žena je zradkyňa. Berieme ju späť na súd."

V jeho slovách bol hrozivý podtón. Trestať zradcov bolo rozumné. Nikto sa neodvážil predstúpiť, aby mi pomohol; dokonca vytvorili cestu pre Leonela, aby sa ku mne priblížil.

Moje srdce bolo naplnené zúfalstvom. "Prosím, pomôžte mi... ktokoľvek..."

Nikto sa nepohol, ale všetky oči boli na nás.

Zúfalo som zavrel oči a čakal na svoju blížiacu sa skazu.

"Odveďte ju!" zaštekal Leonel.

Potom sa jeho muži vyrojili ku mne, pripravení ma chytiť a odviesť.

Zrazu sa ozval známy hlas. "Kto povedal, že ju môžeš odviesť?"