Kapitola 3 Nedotýkaj sa ma

Byt, ktorý bol kedysi útulný a naplnený teplom, teraz stál v neporiadku, jeho kúzlo sa úplne stratilo a zostal v ňom len chaos.

Emily pokračovala v balení zvyšných vecí do kufra, pohyby sa pohybovala premyslene, akoby bola odhodlaná vymazať každú stopu života, ktorý tu kedysi vybudovala.

Ethan chvíľu stál ako zamrznutý, očami si prezeral trosky a nedôverčivo sa mu vrylo do tváre, kým sa k nej prirútil.

"Emily, zbláznila si sa?" spýtal sa a hlas sa mu zvýšil frustráciou. "Bol som preč len chvíľu a ty sa takto správaš?"

Prudko sa nadýchol a snažil sa ovládnuť svoj temperament a vyštekol: "Dávam ti jednu hodinu. Vráť všetko tam, kde bolo!"

Emily, bez rozpakov, dokončila balenie veci do rúk a pomaly sa otočila tvárou k nemu. Jej výraz bol chladný, oddelený – takmer ako keby bol cudzinec.

Slabý, posmešný úsmev sa jej zatiahol na perách, keď odpovedala: "Ethane, neprišiel si na to? Niekedy, keď sa niečo stratí, je to navždy preč. Už to nikdy nemôže byť rovnaké."

Ethanovo zamračenie sa prehĺbilo a v jeho očiach rástla netrpezlivosť. "Čo sa to do pekla snažíš povedať?"

Emily si nemohla pomôcť, ale z jeho slov cítila drzosť. Naozaj nerozumel? Možno sa muži ako on nikdy nevideli ako v zlom.

Nie. Nebolo to tak. Jeho neha bola vždy vyhradená pre jednu osobu – Sophiu, ženu, ktorú skutočne miloval.

Emilyin pohľad bol neochvejný, keď sa naňho pozerala, jej hlas bol stabilný, no zdalo sa, že každé slovo nesie váhu všetkého, čím prešla.

"V deň našej svadby si ma opustil na ceremónii, ignorujúc Ethana, prestal si niekedy na mňa myslieť? Bol som nadmieru ponížený, a napriek tomu si myslíš, že som len nahnevaný?"

Nežmurkala, jej oči sa upreli na tie jeho, bolesť, ktorú ukryla hlboko v sebe, sa vyplavila na povrch, videnie sa jej zahmlelo, keď sa tisli slzy. Neodvrátila pohľad, jej odhodlanie pevné ako oceľ.

Keď ju Ethan takto videl, pocítil prchavý pocit viny, no ten zmizol tak rýchlo, ako prišiel. Úplne to zavrhol, tak ako to urobil už nespočetne veľakrát.

Za tie roky jej znova a znova ublížil a ona mu vždy odpustila. Nechápal, prečo by to tentokrát malo byť inak.

Bol si istý, že s trochou šarmu ustúpi, tak ako vždy. Koniec koncov, takto to medzi nimi fungovalo.

S touto myšlienkou sa jeho hnev rozplynul a nahradil ho vyrovnaný, takmer samoľúby úsmev.

"Emily, dobre, chápem. Si naštvaná," začal hladkým a povýšeneckým hlasom. "Ale nemal by si sa takto správať. Pozri, čo si urobil nášmu domu."

Jeho úsmev sa zjemnil a načiahol sa, aby jej jemne položil ruky na ramená, pričom jeho dotyk predstieral nežnosť, keď sa ju snažil upokojiť.

"No tak, buď dobrý. Vylial si si zlosť. Nerobme už scénu, dobre? Čo povieš na toto? Vyberieme si iný deň, lepší deň a sľubujem, že ti dám ešte veľkolepejšiu, luxusnejšiu svadbu. Čo povieš?"

Emilyine oči sa zamerali na úsmev hrajúci na Ethanových perách. Jeho slová boli sladké, ale jeho oči – tie oči – prezrádzali mrazivú ľahostajnosť. Zdalo sa, že si je taký istý, že by jeho činu prepadla.

Samozrejme, prečo by si to nemyslel? Takto sa veci v minulosti vždy uberali.

Emily zo seba vydala tichý, trpký výsmech. Dala mu príliš veľa šancí a teraz bol presvedčený, že sa k nej nemusí správať so skutočným rešpektom.

Jej výraz stvrdol na niečo chladné a oddelené a bez slova mu stiahla ruky, ako keby to boli len nepríjemné závažie.

"Nedotýkaj sa ma. Rozliezaš mi kožu," povedala ľahostajne.

Ethan stuhol, oči sa mu rozšírili šokom. Nikdy predtým ju nepočul s ním takto hovoriť.

Jej hlas bol ľadový, pretínal napätie v miestnosti, keď pokračovala: "Ethane, tá svadba sa skončila. Nemám v úmysle mať ďalšiu. Dnes som sa sem prišla odsťahovať."

Ethan, stále ohromený jej odmietnutím, sa zmätene zamračil a jeho myseľ sa snažila dobehnúť zameškané. "Vysťahovať sa?"

Emily prikývla s rozhodnou tvárou. "Áno. Už odchádzam."

Zasmial sa, akoby práve počul ten najabsurdnejší vtip. "A kam si myslíš, že ideš?"

Vedel až príliš dobre, že Emily nemá žiadnu rodinu, na ktorú by sa mohol obrátiť, žiadnu záchrannú sieť, ktorá by ju chytila. Okrem tohto bytu nemala nikde inde.

Posledných päť rokov sa celý jej svet sústreďoval okolo neho. Bol si istý, že ho nemôže opustiť.

Bol si istý, že celý tento akt „vysťahovania sa“ nebol nič iné ako jej spôsob, ako ho prinútiť podriadiť sa jej vôli.

Neveriacky krútil hlavou, otvoril ústa, aby prehovoril, no prerušil ho hlas zozadu.

Bola to Sophia.

"Ethan, nepovedal si, že budeš dole do minúty po zbalení? Čo ti tak dlho trvá?"

Sophiin hlas sa ozýval miestnosťou, keď vstúpila. Keď jej oči pristáli na Emily stojacej oproti Ethanovi, jej výraz sa prekvapením zmenil. "Emily, čo tu robíš?"

Emily vrhla na Sophiu mrazivý pohľad a jej hlas bol ľadový, keď odpovedala: "Toto je môj byt, však? Musím vysvetliť, prečo som tu? Skutočná otázka je - čo tu robíš?"

Sophia sklopila pohľad a predstierala zmes rozpakov a nevinnosti. "Náhodou som sa porezal nožom na ovocie a Ethan bol taký znepokojený, že trval na tom, aby zostal so mnou niekoľko dní."

Oči jej potom zaleteli na kufor vedľa Emily a dramaticky zalapala po dychu, pričom si rukou zakryla ústa.

"Emily, čo to robíš? Si naštvaná? Aj keď áno, je to zbytočné. Ak ťa to trápi, môžeš sa so mnou porozprávať. Ospravedlňujem sa, ak ti to zlepší náladu. Toto všetko nie je potrebné."

Emilyine pery sa zvlnili do chladného, takmer krutého úsmevu, keď urobila pomalý krok vpred k Sophii. "Naozaj sa chceš ospravedlniť? Myslíš to vážne?"

Sophia, vedomá si toho, že sa Ethan pozerá, zohrala svoju rolu a z hlasu jej kvapkala falošná úprimnosť, keď prikývla. "Samozrejme. Ak ti to pomôže, urobím čokoľvek."

"Dobre teda. Prečo nie?" Emilyin úsmev sa rozšíril, ale v jej očiach nebolo teplo, len chladná vypočítavosť. "Keďže si taký úprimný, predpokladajme, že ti môžem pomôcť."

Bez varovania zdvihla ruku.

Ostrý zvuk facky preťal napätie v miestnosti, keď sa Emilyina dlaň spojila so Sophiinou tvárou a odrážala konečnosť jej slov.