Kapitola 7 Môžem používať kuchyňu
Emily práve dokončila rozopínanie Liamovej košele a chystala sa siahnuť po jeho opasku, keď jeho výraz zrazu stvrdol.
Jeho zovretie sa bleskovo zovrelo okolo jej zápästia, jeho hlas bol ostrý a neochvejný. "To stačí. Vypadni."
Ak zašla ešte ďalej, nebol si istý, či sa dokáže ovládať.
Emily zažmurkala, odrazená náhlym posunom. "Čo?"
Liam sa neobťažoval vysvetľovať. Namiesto toho zavolal a jeho tón bol štipľavý: "Pripravte pre ňu izbu vedľa."
"Áno, pán Riley."
Bez ďalšieho slova postrčil Emily k dverám a zavrel za ňou dvere s rozhodným buchotom. Jej kufor, stále nedotknutý, sedel opustený na chodbe.
Ozvena zabuchnutia dverí sa rozliehala chodbou a Emily zostala úplne ohromená.
"Čo je s ním?" Obrátila sa na komorníka so zmätenosťou v hlase. "Prečo len tak praskol?"
Hlas komorníka zostal pokojný, takmer nacvičený. "Pani Rileyová, pán Riley bol vždy nepredvídateľný. Teraz, keď tu zostávate, je najlepšie si na to zvyknúť. Koniec koncov, on..."
Jeho slová sa vytratili, ale Emily nepotrebovala, aby dokončil. Kusy už zapadali na svoje miesto.
Liam bol napriek svojmu mladému veku pripútaný na invalidný vozík, ktorého vlastná rodina odložila. Niet divu, že v sebe niesol toľko frustrácie.
Niet divu, že na ňu neustále naliehal, čo si o ňom myslí. Pravdepodobne strávil roky utápaním sa vo vlastnej neistote.
To uvedomenie ju silne zasiahlo a v hrudi sa jej usadil súcit. Zrejme ju úplne zle pochopil. Musela si veci vyjasniť, kým sa presvedčil, že ho vidí menej ako muža.
Vo svojej izbe sedel Liam na invalidnom vozíku so zaťatou čeľusťou, keď sa snažil udržať dych. Ale akokoľvek sa snažil, nedokázal sa upokojiť.
Keď sa postavil, vošiel do kúpeľne a spustil kohútik na plný plyn, prepadla ho frustrácia.
Ľadová voda sa cez neho rútila a uhasila oheň zúriaci vo vnútri. Trvalo dlho, kým konečne prekonal kontrolu.
Keď sa vynoril, prešiel si uterákom cez vlhké vlasy, ktoré sa ešte stále dusili podráždením.
Čo mu do pekla Emily urobila? Nemohol okolo toho omotať hlavu. Ako ho jediný jej dotyk mohol prinútiť tak stratiť kontrolu?
Nasledujúce ráno sa Emily osviežila a práve sa obliekala, keď sa na jej dvere ozvalo tiché zaklopanie.
Otvorila ho a našla vonku stojaceho komorníka.
„Pani Rileyová, raňajky sú hotové. Ak ste skončili s prípravou, môžete prísť dole a najesť sa,“ povedal s rešpektom.
Emily mierne prikývla. "Dobre, ďakujem."
Keď zatvorila dvere, jej myšlienky sa vrátili späť k udalostiam minulej noci. Musela si veci vyjasniť s Liamom. Raňajky by boli ideálny čas na ospravedlnenie.
Ale keď prišla do jedálne, našla stôl prestretý s extravagantnou nátierkou – a ani jediný znak Liama.
Zaváhala a hľadela na nedotknuté taniere.
"Pani Rileyová, deje sa niečo? Nezodpovedajú jedlá vášmu vkusu?" spýtal sa komorník teplým hlasom.
Emily rýchlo pokrútila hlavou. "Nie, to nie. To jedlo vyzerá úžasne."
Po krátkej pauze sa nadýchla a spýtala sa: "Vynecháva Liam raňajky?"
Komorník si povzdychol a v jeho tóne bol náznak bezmocnosti. "Od minulej noci je v pracovni a pracuje. Nikto z nás sa ho neodvážil vyrušiť."
Po chvíli váhania dodal a hlas sa mu zachvel, „Má chronické ochorenie žalúdka. Ale ak odmieta jesť, nemôžeme urobiť veľa, aby sme ho presvedčili...“
Emily zažmurkala, a keď zdvihla zrak, pristihla komorníka, ktorý ju s nádejným úsmevom sledoval.
Keďže personál domácnosti nedokázal Liama presvedčiť, možno áno. Ako jeho manželka mal byť ich vzťah rovnocenný.
Hrýzla v nej obava o jeho zdravie. Raňajky boli dôležité - udávali tón celého dňa.
„Idem sa s ním porozprávať,“ zamrmlala.
Komorníkova tvár sa rozžiarila úľavou. "To je úžasné, keď si uvedomí, ako veľmi ti na ňom záleží, som si istý, že to ocení."
Emily zaváhala a obočie sa jej spojilo. Bol by však?
Po jeho včerajšej náhlej zmene správania nebola celkom presvedčená. Povedal to komorník len preto, aby bol zdvorilý?
Napriek tomu sa musela ospravedlniť a toto bola ideálna šanca. Možno, že pripraví niečo pre Liama na jedenie, pomôže zmierniť napätie.
"Môžem použiť kuchyňu?" spýtala sa a prikývla smerom k nemu.
Komorník prekvapene zažmurkal a potom rýchlo prikývol. "Samozrejme. Vy ste pani domu. Ak by ste niečo potrebovali, dajte nám vedieť."
Emily ponúkla vrúcny úsmev. "Ďakujem. Rád by som niečo pripravil pre Liama sám. Postarám sa o to."
Medzitým v pracovni bol Liam uprostred stretnutia.
Hoci sedel na svojom invalidnom vozíku, jeho prítomnosť bola ostrá a presvedčivá ako vždy, držala všetkých na pozore.
Jeho dlhé prsty zľahka bubnovali o stôl, rytmické klopkania tlačili na miestnosť ako závažie.
"Pán Riley, ten pozemok na okraji mesta bol ťažko vybojovaný. Jeho hodnota už stúpla na miliardu dolárov. Ak ho dáte pánovi Wadeovi len tak, utrpíte veľkú stratu..."
Hlas jeho podriadeného bol opatrný, keď starostlivo meral Liamov výraz.
Liam prestal ťukať. Jeho tón zostal pokojný, ale neochvejný. "Stávka je stávka. Dodržiavam svoje záväzky."
Súhlasil so stávkou s Lucasom – a prehral. Takto jednoducho. Bol to len kúsok zeme. Na odovzdaní nezáležalo.
Oči jeho podriadeného sa neveriacky rozšírili. Liam bol v podnikaní nemilosrdný. Napriek tomu sa skutočne stavil?
A stratený?