Kapitola 349
Môjho kamaráta z detstva pohltili svaly. Akože, čím ho do pekla kŕmia? Koňmi?! Má na sebe šortky a celé telo tvoria samé vypuklé svaly a číry rozsah.
„Isaac...“ hovorím a som si istá, že mám doširoka otvorené oči.
Izák sa na druhej strane iba usmieva. Akoby zabudol na moje dramatické posolstvo, pretože natiahne ruky, akoby čakal, že prídem a objímem ho.