Kapitola 2

Niekoľko nasledujúcich hodín sledujem hodiny v malej miestnosti, v ktorej ma zamkli. Pred hodinami som vypil svoj malý papierový pohár vody a každú drobnú prasklinu, ktorú nájdem v omietnutých stenách, som spočítal najmenej desaťkrát. Práve keď som sa úplne zbláznil tým, že si znova a znova v duchu prehrávam, čo sa stalo s Jennou, dvere sa otvoria. Mužský dôstojník, ktorého som predtým videl v mojej internátnej izbe, vojde dnu a sadne si oproti mne za stôl.

„Prepáčte, že vás nechávam čakať slečna Banksová,“ povie a položí papierovú zložku na stôl. Otvorí ju a začne ju v tichosti čítať. Sekundy ubiehajú a ja sa v tom nepríjemnom tichu začínam vrtieť na sedadle. Práve keď otvorím ústa, aby som prerušil ticho, dvere sa opäť otvorili a vošiel vysoký muž v draho vyzerajúcom obleku s kufríkom. Muž sa na mňa pozerá hodnotiacim spôsobom. Je mimoriadne pekný a vyžaruje z neho dominancia takým spôsobom, že sa na neho ťažko pozerá.

"To je ona?" povie takmer odfrkne a trhne bradou mojím smerom.

„Áno, pane,“ prikývne policajt a pokynul nováčikovi, aby si sadol vedľa neho. Posadí sa a prečíta si papiere, ktoré mu policajt podáva. Študujem jeho tvár, keď číta. Je to jeden z tých nestarnúcich chlapov. Vďaka svojmu serióznemu vystupovaniu bez kecov vyzerá, že je oveľa starší, ale jeho tvár je mladá. Odhadujem, že by mohol mať niekde medzi dvadsať a štyridsať rokov. Musí cítiť, ako sa naňho pozerám, keď jeho oči prechádzajú cez papier k mojim a drží môj pohľad. Všetko vo mne na mňa kričí, aby som odvrátil zrak, aby som prerušil očný kontakt, ale ja to neurobím. Nenechám sa šikanovať nejakým nastrčeným detektívom. Jeho oči sa zintenzívnia a potom prisahám, že vidím záblesk úškrnu predtým, ako udrel rukou o stôl, čo ma prinútilo vyľakať sa.

"Snažíte sa ma vyzvať slečna Banksová?" spýta sa hlbším hlasom, než aký používal u druhého dôstojníka.

"Vyzvať ťa?" Odfrknem si a nadvihnem obočie, snažiac sa použiť svoj postoj na maskovanie toho, ako veľmi ma vystrašil.

„Navrhujem, aby ste sa naučili podriaďovať sa, a to rýchlo, pretože na mieste, kam idete, ľudia nebudú takí tolerantní ako ja,“ povie, zatvorí priečinok a vloží ho do kufríka, kým sa obráti na dôstojníka a prikývne. Srdce mi búši v hrudi a zmocňuje sa ma panika, keď sledujem, ako si dvaja muži podávajú ruky. „Vezmem ju odtiaľto,“ hovorí zaseknutý detektív policajtovi.

"Nie," podarilo sa mi vyhrknúť. "Prosím, nechcel som jej ublížiť. Nemôžem ísť do väzenia. Nemôžem!... Nemám právnika?... Telefonát?" Prosím dôstojníka, keď odchádza z miestnosti. Obraciam svoju pozornosť späť na vhodného muža. "Prosím, pane, bola to nehoda," vzlykám.

"Teraz nie sme takí tvrdí?" usmeje sa na mňa. „Poďme, slečna Banksová, mám veľmi nabitý program a nemám čas na vaše slzy,“ povzdychol si a zamieril k dverám. Zostávam sedieť, zamrznutý v strachu a šoku. „Máte dve sekundy na to, aby ste ma nasledovali, inak vás tu nechám a nechám vás políciu uvrhnúť do väzenia,“ odsekne.

"Počkaj, čo?" zalapám po dychu a otočím sa, aby som sa naňho pozrela. Ukáže na otvorené dvere, v ktorých stojí, a ja sa bez prílišného premýšľania postavím na nohy a ponáhľam sa k nemu.

„To som si myslel,“ počujem, ako si popod nos poznamenal. Kráča po chodbe veľkými krokmi, s ktorými sa snažím držať krok.

"Kam ideme?" Pošepkám mu, keď míňame policajtov, ktorí si nás, zdá sa, vôbec nevšímajú. Ignoruje ma ako toho hrubého debila, ktorým je, a ani sa na mňa nepozrie, kým neprídeme k výťahu. Stlačí tlačidlo a otočí sa ku mne, kým čakáme, kým sa otvoria dvere.

"Povedzte mi, slečna Banksová, máte sklony k záchvatom paniky?" Pýta sa.

"Hej?" Odpovedám trochu zaskočený celou touto situáciou.

"Vo vašom spise sa píše, že ste omdleli v dôsledku podozrenia na záchvat paniky na mieste činu a zdá sa, že ste teraz na pokraji ďalšieho záchvatu paniky. Takže sa pýtam, dievčatko, či vás budem musieť držať za ruku počas našej cesty?" škerí sa. Vzplanul vo mne hnev pri jeho slovách.

"No, prepáčte, pán Perfect, mal som pekelný deň, tak ma ospravedlňte, ak som trochu naštvaný!" Zasyčím naňho a prekrížim si ruky, aby som mu dal najavo, aký som blázon. Venuje mi ďalší zo svojich sotva prítomných úškrnov a prikývne, čo vyzerá ako súhlas. Výťah v tom momente zazvoní, čo signalizuje otvorenie dverí a on bez ďalšieho slova vykročí vpred. Nasledujem toho smiešneho debila a postavím sa vedľa neho. Pozerám, ako sa zatvárajú dvere, so zvláštnym pocitom, že zatvárajú môj starý život.

"Collins," povie, vytrhne ma z mojich zvláštnych myšlienok. Otočím sa a venujem mu spýtavý pohľad. „To je pán Collins,“ povie sotva tichým šepotom, keď pristúpi nebezpečne blízko a pozrie sa na mňa. Tak blízko, že keď sa nadýchnem, moja hruď sa dotkne jeho. Vzduch je zrazu nabitý, keď hľadím do očí pána Collinsa. Ruka, ktorá drží kufrík, sa mi hadí okolo chrbta a on si ma pritiahne na hruď, až som zalapal po dychu. Tento muž je horúci. Zdvihne druhú ruku a s tajným úsmevom ma jemne pohladí po líci, potom ma v záblesku silno zovrie za bradu. „Spi,“ žiada a oči mu pri rozprávaní blikajú na modro. Moja posledná myšlienka predtým, ako sa moje telo vypne, je, že toho hlupáka pokľaknem, len čo dostanem príležitosť.