Kapitola 5 5

V momente, keď som ho nazval „Kamarát“, privítalo ma hlasné zavrčanie, pri ktorom sa mi rozochvelo srdce. Znelo to ako rozzúrené vrčanie.

Jediný spôsob, ako som sa mohol zastaviť, bolo zavrieť oči.

Mnohí členovia svorky, ktorí nemali príliš silnú hodnosť, začali padať na kolená. Nezvládli Alfovo vrčanie. Nebolo to niečo, čomu by dokázali odolať svojou silou.

Bol to Bryanov chladný hlas, ktorý ma prinútil otvoriť oči, keď povedal:

"Zdvihnúť."

Myslel som, že sa so mnou rozpráva. Tak som pomaly otvorila oči. Ale mýlil som sa. Pozeral sa na iných ľudí. Pretože keď zavrčal, každý člen svorky sa mu podriadil.

Môj strach mi bránil postaviť sa na nohy. Nevedel som, čo mám robiť, pretože som bol stratený vo svojej situácii.

Len čo počuli jeho príkaz, všetci stáli rovno. Tak sa báli vypustiť slovo.

Vždy som počul o dominancii Alfy Bryana nad ostatnými Alfami, ale dnes som toho bol skutočne svedkom.

"Bryan," zamrmlala jeho snúbenica Mila, keď ho chytila za ruku.

"Č-Čo to hovorí toto bláznivé dievča? Klame, však?"

Mohol som povedať, že jej oči boli plné zúfalstva. Sklonila som hlavu a zahryzla si do spodnej pery. Bol som schopný pochopiť strach, ktorý prežívala z možnosti straty milovanej osoby.

Bryanova beta sa pozrela na všetkých a oznámila,

„ Dámy a páni, je tu zmätok. Môžeme veriť, že Alfa dokáže vyriešiť zmätok. S poľutovaním vám oznamujeme, že zásnubný obrad od tohto bodu nemôže pokračovať. V budúcnosti vám k tomu poskytneme informácie. Kráľovská rodina bude situáciu odteraz riešiť, takže teraz môžete všetci odísť."

Všetci hostia okrem Miliných rodičov opustili baliareň.

Keď Bryanova matka videla, že všetci odišli, prehovorila:

"Sophia, čo to hovoríš? Povedz nám, že si robíš srandu, však?"

Zdvihol som hlavu a pozrel sa na ňu. V reakcii som pomaly pokrútil hlavou. Bolo pre mňa nemožné zastaviť slzy, ktoré mi tiekli z očí.

Jej žiaci spolu kreslili. Bruce o krok ustúpil, keď ma počul.

"Aký nezmysel!" Počul som ďalšie nahnevané zavrčanie od Harryho Morisona, ktorý predtým zastával funkciu hlavného Alpha.

Rozzúreným tónom povedal svojmu synovi:

"Bryan, povedz niečo."

V stave bezmocnosti som sa pozrel na Bryana. Bola som stredobodom jeho pozornosti, keď sa jeho oči opäť zmenili na čierne.

"Bruce," zavolal na svojho brata a na chvíľu sa odmlčal, akoby s ním komunikoval prostredníctvom ich myšlienkového spojenia.

"Áno, brat." Bruce vydal roztrasený tón. Podišiel ku mne a chytil ma za ruku.

zamračila som sa na neho. "Čo to robíš?"

"Poďme odtiaľto."

Vytiahol ma a začal ma niekam ťahať.

Bol som bezmocný. Bol som na rozpakoch, aký postup mám v danej situácii urobiť.

Pokrútila som hlavou, aby som sa pozrela na Bryana, keď ma Bruce stále ťahal.

Zdalo sa, že Bryan je v stave zúrivosti, keď na mňa vrhol pohľad.

Vedel som, že je nahnevaný. Nechcel ma za svojho druha. V skutočnosti sme sa ani nepoznali. Stretli sme sa len dvakrát a oba razy to bolo v nepríjemnej polohe. Okrem toho bol vo vzťahu so ženou, s ktorou sa plánoval v blízkej budúcnosti oženiť.

Ale bol som jeho kamarát a on to nemohol poprieť.

Plánoval ešte v angažmáne pokračovať?

Videl som pár v strednom veku, o ktorom som predpokladal, že sú to Milini rodičia. Strieľali na mňa pohľady. Snažil som sa ich ignorovať.

"Kam ma to vezieš?" spýtal som sa Brucea.

Neodpovedal mi. Bolo pre mňa ťažké uvoľniť jeho pevné držanie na mne.

Vzal ma do obytnej zóny. Odtiahol ma do baliarne a zamieril hore.

Keď nás slúžky uvideli, zostali zaskočené.

"Kam ideš? Nechaj ma."

Zaviedol ma do poslednej miestnosti na ľavom rohu.

"To je..."

"Izba môjho brata." Odpovedal a strčil ma dnu.

Uvedomil som si, že toto je miestnosť, do ktorej som včera vstúpil.

Bruce za mnou zavrel dvere a nezamkol, čo ma uľavilo.

"Prečo si ma sem zobral?" spýtal som sa ho.

"Môj brat mi povedal, aby som to urobil."

"Urobil?" spýtal som sa nižším hlasom.

Bruce pribehol ku mne a chytil ma za ruky. Pevne sa držal. Ubližoval mi.

"Naozaj je tvoj kamarát? Klamal si, však? Chceš len zničiť povesť mojej rodiny, aby si sa mi pomstil. Nie?"

Zatlačil som ho. "Čo to hovoríš?"

" To, čo si povedal v hale, nebola pravda." Povedal mi so zmätenou tvárou.

"Samozrejme, bola to pravda. Myslíš si, že som ako ty? Nemôžem klesnúť tak nízko ako ty."

"NIE!" Kričal na mňa.

"To je nemožné. Klameš. Ako môže byť môj brat tvojím druhom?"

"Neviem," zamrmlal som.

Poobzeral som sa okolo seba, akoby som sa snažil nájsť odpoveď v sebe.

Znova ma chytil. "To nie je pravda. Ty, si môj."

Vtedy sa moja myseľ vrátila k rozumu. Pozrel som sa naňho. V tomto zmätku som takmer zabudol na jeho zradu. To, čo mi urobil, bolo nezabudnuteľné. Ako som na to mohol v okamihu zabudnúť? Bol to zlomyseľný muž.

"Nechaj ma ísť."

Skúsil som ho znova postrčiť, ale bol alfa. Nie vždy som ho dokázala postrčiť sama. Nemal som tú silu.

Zrazu sa otvorili dvere a počula som hlboký hlas.

"Nechaj ju."