Kapitola 272
Guľka prehryzla drevo, nie mäso.
Pomaly vypúšťam vzduch, ktorý mi zostal v pľúcach, cez nafúknuté líca, čím sa mi upokojuje tep... len aby Knox prešiel dverami.
Pozrie sa na mňa, zdvihne obočie, ale nezdvihne ruky na znak kapitulácie... len sa mi uprene pozerá do očí. Akoby ma akýkoľvek náhly pohyb mohol vyviesť z miery a prinútiť ma vystreliť. V jeho očiach som nevidela strach, stretla som sa so stoickým pohľadom.