Kapitola 678

Z šoku mi prudko vniká do pľúc vzduch, keď spoznávam vlčicu na obraze, zabitú a pokrytú vlastnou krvou. Život opustil vlčie oči, jasná modrá už nie je tam. Ako keď mužská noha stúpi na jej krehké telo. Ako lovec, ktorý chytil svoju korisť.

Obraz zobrazujúci smrť Bieleho vlka. Tá nevoľnosť sa vracia, keď obraz ukazuje, ako si nebesia vážia jeho lov, najmä mesiac, ktorý naňho svieti éterickou žiarou.

Uši mi napĺňa búšenie vlastného srdca, takže nepočujem Alphu Darnella, aby som ho nasledovala, kým ma nechytí za boky a nestiahne ma určitým smerom.