Kapitola 295

Stále neisto som prikývol. Myšlienka zámerne upozorniť na tú časť seba, ktorú som tak dlho skrývala, bola desivá, ako keď drak odhaľuje mäkké mäso tam, kde by za normálnych okolností chýbala šupina. "Nikdy predtým som svoje striebro takto neobjal."

"Ja viem, láska." Edwin si ma pritiahol k sebe, jeho ruky boli silné a utešujúce ma. Vdychovala som jeho vôňu a nechala som ju upokojiť. "Ale ty si Strieborná hviezda. Je čas ukázať svetu svoje pravé ja. Nie si nadšený, že sa už nemusíš skrývať?"

"Áno," priznala som a mierne sa usmiala. "Asi som."