Kapitola 65

"Uvidíme sa doma," povedal a venoval mi ten najsladší úsmev, aký som kedy videl. Jeho pery boli červené a opuchnuté so zakrytými očami. Výraz jeho tváre spojený s jeho strapatými vlasmi musel byť tým najerotickejším pohľadom vôbec.

"0 - Dobre." Otočil som sa s hlavou v oblakoch a vyšiel som z kancelárie ako robot neschopný odolať príkazu.

Keď som vyšiel z kancelárie, pozdravili ma jeden alebo dvaja ľudia a ja som odpovedal odniekiaľ ďaleko vo svojom vedomí. Zišiel som dolu výťahom s rovnakým omráčeným výrazom v tvári a prázdnotou v hlave.