Kapitola 160

Selene

Tiene ma obklopujú a zostupujú v temnote tak nepreniknuteľnej, že proti nej nemôže stáť ani moje nadprirodzené oko. Pred chvíľou by som prisahal, že Helene stála vedľa mňa a prehovárala ma ďalším tréningovým cvičením, ale teraz, keď sa po nej natiahnem, nie je nikde. Už ju nepočujem a nemôžem nájsť ani ten najmenší kúsoček svetla, ktorý by mi pomohol nájsť cestu z tohto miesta.

Som sám, úplne stratený v umelej noci, ktorú som vytvoril vlastnými rukami, a zarezáva sa do mňa bodnutie strachu, keď si uvedomím, že som skutočne uviaznutý. Obsidiánový oblak pulzuje energiou, ktorú cítim, ale nevidím, a prinútim sa, aby sa tiene rozdelili, aby nadobudli tvar, a nie aby ma oslepili.