Kapitola 167

Zaklopaním na dvere spálne, ktorú môj otec pridelil Selene, počujem tupé buchnutie a náhly zvuk pobehovania. Zatlačením na dvere som prezrel priestor a všimol som si fotoknihu náhodne rozloženú na posteli, ako keby ju tam v zhone spadli, a pár opustených papúč na zemi pri čele. Nevidím však kožu ani vlasy ženy, ktorú som našiel.

Vojdem dnu a zavolám: "Selene?"

Jej sladká vôňa sa vznáša k môjmu nosu, zmätená výrazným nádychom štipľavého strachu. Napriek môjmu súcitu s jej trápením, moja milá kamarátka mi nevedomky pod nos poľovala a takej lákavej ponuke neodolá žiadny vlk hodný soli. "Poď von, poď, nech si kdekoľvek, vlk."