Kapitola 123

Nemohol som to dlhšie udržať, prehodil som svoje unavené telo cez telo mojich matiek, zaboril som svoju náhle vzlykajúcu tvár do jej hrude a kričal!

Viem, že v mojom výkriku nebolo nič iné ako čistý smútok a z mojich pier odchádzali ďalšie a ďalšie výkriky úzkosti. Počul som, ako moja vlastná bolesť vibruje zo stien a vracia sa do mojich vlastných uší, cítil som, ako mi z očí konečne odchádza nekonečný prúd mesiacov, ktorý stál za to, aby som zatlačil slzy, a bolesť v mojej hrudi prekrývala akékoľvek fyzické muky, ktoré som kedy cítil. Nechal by som sa kráľom bičovať, kým by som nezomrel, keby to znamenalo, že moja matka neleží bez života a sama v dome, ktorý nie je jej.

Strach, ktorý musela pociťovať, keď na ňu zaútočil kráľovský vlk, by bol astronomický. Nikdy som jej nedal dostatok uznania za všetko, čo pre mňa urobila, a teraz by som to nikdy nedokázal. Moje zovretie bolo neochvejné a ak by zostala nažive, nepochybne by jej na koži zostali modriny.