Kapitola 172

Dylan POV

"Ako si si vôbec mohol myslieť, že ťa ľutujem?" Beta položil svoju veľkú ruku na moje líce a ja som sa podvedome pristihol, že sa do nej opieram a čuchám, keď som sa zo všetkých síl snažil nezlomiť sa na ňom, keď sme obaja zostali sedieť na brehu jazera. Jeho oči boli nádherné, keď upierali môj pohľad, čo spôsobilo, že sa mi na lícach objavilo mierne začervenanie.

"Myslím, že si najsilnejší a najúžasnejší človek, akého som kedy stretol. Vôbec ťa neľutujem... všetko, čo odo mňa dostaneš, je moja podpora a môj rešpekt." Sedel som tam s otvorenými ústami ako ryba na suchu. Nikdy za milión rokov by som si nepomyslel, že mi niekedy niečo také povie. Na zlomok sekundy sa na mňa pozeral, než si odkašľal a nemotorne sa zachichotal, v rýchlosti stiahol ruku a dovolil svojim očiam, aby sa ešte raz pozreli na jazero. "Len hovorím, toľko si toho prežil a stále si tu. Už len to si vyžaduje pre mnohých neznámu vnútornú silu."