Kapitola 224

"To mi stále nehovorí, kde je." Cez zaťaté zuby som mlel, každý jeden človek momentálne v lekárskom stane kráčal po extrémne tenkom ľade. Cítil som, ako sa môj vlk vynoril na povrch, no prinútil som ho klesnúť. Presun v hraniciach základne bol neplodný a spôsobil by mi iba bolesť.

„Odpočíva vo svojom karavane... ale...“ Nestrácal som už čas v hľadaní trpezlivosti, aby som počúval, čo mi doktor povedal. Oveľa viac mi išlo o to, aby som na vlastné oči videl, v akom stave bol Dylan. Potom by som aspoň mohol dospieť k vlastným záverom. Vybehol som odtiaľ skôr, ako mi niekto stihol niečo povedať, a išiel som rovno do karavanu, v ktorom bol môj spiaci kamarát.

Hneď ako som vošiel do malej dodávky, nechal som svoje oči čudovať sa k posteli, tam Dylan odpočívala, na jej prste ležal jeden malý pulzný monitor a miestnosťou sa ozývalo rytmické pípanie.