Kapitola 225
Dylan POV
Kráčal som rovno k jazeru, vždy mi to pripadalo akosi posvätné. Všimol som si, že mesiac svietil priamo naň vždy, keď na oblohe padla noc, a tak som si sadol so skríženými nohami na trávu pri vode a čakal, kým mesiac vyjde. Celá guľa pomaly, ale nevrlo svietila na jazero a vytvárala krásny výhľad na striebro. Povzdychol som si a už mi tento nápad pripadal naozaj hlúpy, keď som sa pozrel na mesiac v splne.
"Dobre... som tu, bohyňa Luna!" Vedel som, že tak ju Lewis nazval, a tak som sa rozhodol, že to skúsim. "Ak si skutočný, potrebujem nejaké odpovede..." Možno som to robil zle! Musel som spojiť ruky ako Christian? Alebo som možno musel pokľaknúť pred samotným mesiacom? "Prosím?!"