Kapitola 268

Aj keď vdychujem zasnenú vôňu kože a santalového dreva, bojujem s nutkaním poľaviť, keď sa vystrčím... zadok sa mi tlačí do jeho rozkroku. Všimne si, že dnes na seba nemierim zbraňou.

Zastonal, keď sa natiahol vyššie, schmatol nádobu a pozrel sa späť na mňa.

„Nehráš fér, všakže, Červená?“ Zasmial sa mi pri uchu a položil pohár na pracovnú dosku pred moje mierne odhalené bruško. Palcom sa mi obtrel o pupok a znova ma premohol ten pocit mravčenia.