Kapitola 4

Elara POV

Pozerám sa, ako odchádzajú do diaľky, hlavou sa mi točí nad tým, čo som práve počul.

Darcovstvo obličiek?

Nikdy som si nemyslel, že Zaneovým zámerom bolo použiť moju obličku na záchranu Aurory...

To je smiešne!

Takže od začiatku do konca som bol pre neho bezvýznamná existencia. Myslel si o mne len ako o darcovi orgánov...aj keď sme boli kamaráti pre bohyňu.

Bol so mnou len kvôli obličke. Ako mohol byť taký... krutý!

Môj mozog už nedokázal myslieť a zo silného bzučania nadmerného premýšľania ma rozbolela hlava. Tá malá nádej, ktorú som mal, bola zničená a nenašiel som dôvod, prečo ďalej žiť.

"Musíš zostať silný..." Povzbudzujúce slová môjho vlka sa prefiltrujú do mojej mysle.

"...si s dieťaťom."

"Áno, máš pravdu." Utieram si slzy, musím zostať silná pre dieťa. Nemohol som len tak sedieť a čakať na smrť. Teraz mám nevinné dieťa, o ktoré musím bojovať.

Zrazu mám pocit, že všetky oči a uši smečky sú na mne, všetci slúžia Zaneovi, špióni, ktorí sú pripravení ma zradiť.

Nemôžem zostať, nemôžem zostať a čakať, kým sa Aurora prebudí, čakať na moju smrť. Nemôžem veriť nikomu.

Nemám na výber... Utekaj!

musím bežať...

Už je to týždeň, čo som sa rozhodol odísť a celý tento týždeň som Zanea nevidel.

Dnes ráno Fiona povedala, že Aurora mala fyzické reakcie, čo ukazovalo ďalšie známky jej bezprostredného prebudenia.

Myslel som si, že sa v najbližších dňoch zobudí, už som plánoval svoj útek, ale teraz som to posunul na dnešnú noc. Už som sa nevedel dočkať.

O polnoci som čakal, kým sa zahalí temnota, aby som zrealizoval svoj plán úteku.

Zo všetkých síl sa snažím vyhýbať miestam, kde mali službu členovia svorky. Vedel som, že sa musím dostať k bráne a dúfal som, že zmena polnočnej zmeny môže byť mojou príležitosťou uniknúť strážam.

Používam cestu, ktorá vedie vedľa tréningového ihriska, mysliac si, že teraz by nikto nemal trénovať.

Len aby som našiel Zana cvičiť s bojovníkom...sakra.

Skrčil som sa za strom a modlil som sa k bohyni Mesiaca, že ma nikto nevidel.

Obaja sa zastavia, pozerajú sa smerom k zalesnenej oblasti, srdce mi búši mimo hrude, keď sa skrývam za stromom.

"Elara?" Jeho oči skenujú oblasť, keď cítim, ako tlačí na moju myšlienkovú linku. Sakra! Musel ma predsa vidieť.

Zatváram oči, aby som sa sústredil, nič nedarujem. Zdalo sa mi, že spím...ani sa ho nesnažím vytlačiť z mysle.

Až keď sa vráti do tréningu, opäť sa hýbe.

Teraz mením trasu a darí sa mi priblížiť sa k bráne, ktorá zostáva nezistená.

Pozerám sa z tieňa a čakám na najvhodnejší čas na útek, keď sa mi zježia chlpy na zátylku, keď teraz cítim niekoho za sebou.

"Čo to robíš?" Zane ma nájde skrčenú a na tvári má vtipný úsmev.

Bol mu môj život smiešny?

"Odchádzam zo Zana. Už tu nezostanem." Postavím sa, narovnám si chrbát.

"To si nemyslím..." Urobí krok ku mne, ale preruší ho bojovník, s ktorým trénoval. "Alfa? Beta Zane hovorí, že sa musíš vrátiť do nemocnice..."

"Teraz nie."

"On hovorí, že je hore?" Zdá sa, že bojovník nerozumie vlastným slovám, ktoré sa mu na perách vynárajú z prepojenia mysle beta.

Zane na mňa chvíľu uprene hľadí, potom sa otočí na päte a jeho bojovník ho nasleduje.

Teraz som zostal sám, toto bola moja jediná šanca...jej prebudenie mi dalo šancu odísť.

Neobzerám sa na smečku, vybieham rovno z brány.

Bežal som ďalej, kým som nedošiel do najbližšieho mesta. Netrvalo dlho a Zane vedel, že som odišiel cez tie brány...jeho bojovníci ma sledovali celú noc.

Podarí sa mi nájsť odľahlú kaviareň, kde si nájdem čas na oddych, pália ma nohy a vyschlo mi v hrdle od smädu.

Som tehotná a nemám žiadne balenie. Čo mám teraz robiť? Nie som si úplne istý, ale viem, že bez ohľadu na to, aké výzvy sú predo mnou, odmietam sa vrátiť do balíka Jantárovej púšte...k Zaneovi.

"Ty nie si odtiaľto, z ktorej smečky si?" Pýta sa starší majiteľ kaviarne so striebornými vlasmi, keď mi dopĺňa šálku kávy. Už nejaký čas ma sleduje, vediac, že nie som človek ako ostatní zákazníci.

"Nie, hľadám niekoho...niekoho, koho naposledy videli na smečke..."

"Ktorý balík?" Zamrmle si popod nos a stíši hlas.

"Balík Dark Phantom?" Pokrčím plecami a neočakávam, že by počul o smečke, ale pristihnem, ako sa jeho oči jemne zaliatia myšlienkou.

"Čo máš s tým balíkom?"

"Snažím sa niekoho vystopovať. Máte mapu? Môžete mi ukázať polohu?" Pýtam sa s miernou nádejou, ale on pokrúti hlavou, kým sa vráti k svojim stálym zákazníkom.

Zostávam asi ďalšiu hodinu, majiteľ ignoruje moje pokusy nadviazať s ním očný kontakt. Ani raz sa ku mne nevrátil, ale má všetkých ostatných zákazníkov.

Vrátim svoju použitú šálku kávy na pult a pripravujem sa zaplatiť účet, keď zazvoní roztomilý zvonček, ktorý signalizuje otvorenie dverí.

Vtedy ma udrie tá najomamnejšia vôňa.

Pálené pomaranče s tmavou čokoládou.

Vôňa mi vtrhne do nosových dierok, vôňa spôsobí, že sa mi z úst slinia.

Chrbtom k dverám sa otočím, no už nachádzam vysokého silného samca, ktorý mi zozadu pohlcuje rám.

"Počul som, že si sa na mňa pýtala?"