Kapitola 229

Počas celej hodiny som Edwina niekoľkokrát pristihla, ako sa ku mne pozerá. Zakaždým sa mi dych zastavil v hrdle a usadil sa tam ako črepy skla.

Bolo to mučenie, byť tak blízko pri ňom, no neschopný nič povedať ani urobiť. Jeho hlas, keď prednášal o histórii módneho návrhárstva vo východnej Európe, bol ukľudňujúci aj mätúci. Nevedela som sa rozhodnúť, či moje nutkanie preskočiť cez stoly a ísť k nemu bolo preto, aby som ho mohla pobozkať alebo priškrtiť. Možno oboje.

Keď sa hodina konečne skončila, mala som toho dosť. Nebola som tým istým dievčaťom, akým som bola, keď sme sa spoznali – už som sa nechcela nechať zastrašiť jeho prítomnosťou. Ublížil mi a ja by som sa uistil, že to sakra dobre vedel.