Kapitola 392
Cítil som, ako sa moje odhodlanie rúca. Chýbal mi aj on. "Dobre," ustúpil som. "Môžeme ísť k tebe."
Edwinovu tvár zaplavila úľava, keď ma chytil za ruku a viedol ma preč z budovy. Cesta do jeho bytu bola tichá, ticho prerušovali len moje občasné posmešky.
Keď sme prechádzali dverami, zaliala ma vlna nostalgie. Všetko bolo presne tak, ako som si to pamätal, od mäkkých vankúšov na gauči až po slabú vôňu Edwinovej kolínskej vo vzduchu.