Kapitola 6

Audrey

Trieda prepukla v vlnky tichého smiechu a chichota pri Edwinových slovách: "Netreba sa skrývať, Audrey. Verím, že sme sa stretli minulú noc."

Vedela som, že nikto okrem mňa v skutočnosti nepozná jeho význam a že sa pravdepodobne nervózne smiali, aby uvoľnili napätie, ale nič nepomohlo, keď sa moje líca pod jeho pohľadom zmenili na jasný odtieň ružovej.

Na niekoľko napätých okamihov sa Edwin na mňa len pozeral, zatiaľ čo ja som sa zaoberal pohľadom na svoje nohy. Prakticky som cítil napätie, ktoré z neho vyžarovalo napriek jeho nenútenému vystupovaniu, alebo možno to bolo moje vlastné, čo som cítil.

Tak či onak, toto bolo peklo. Samozrejme, môj profesor by bol muž, ktorý ma opanil. Samozrejme, že budem musieť stráviť zvyšok tohto semestra pozeraním sa na muža, ktorého sivé oči na mňa hľadeli, keď na mňa minulú noc klesol.

Už len pomyslenie na to ma prinútilo nepríjemne sa prehadzovať. Čím som si to zaslúžil?

Zrazu myšlienka byť vyradená z práce na akademickej pôde znela skôr ako požehnanie ako prekliatie.

„Sadni si, Audrey,“ povedal napokon Edwin po niekoľkých dlhých chvíľach a dobromyseľne mávol rukou. "Porozprávame sa po hodine."

Chat, pomyslel som si s vnútorným zastonaním, keď som sa posadil a sledoval, ako sa jeho široký chrbát vracia na pódium. Nechcel som chatovať. Chcel som sa vrhnúť z hornej časti centrálnej haly. Okrem toho, o čom by sme sa mohli rozprávať? Určite som nechcel hovoriť o včerajšej noci a...

Zdá sa, že profesor Edwin je dnes celkom biznis. Nejako som pochyboval, že by sa chcel o spánku rozprávať aj so svojím žiakom a asistentom učiteľa.

Nemohli by sme to jednoducho zamiesť pod koberec a skončiť?

Ako by som však mohol? Ako by sa to dalo urobiť, keď tie široké ramená a tá vytesaná, mierne strnistá čeľusť na mňa hľadeli každé ráno počas celého prekliateho semestra?

Našťastie sa zdalo, že vyučovanie prebiehalo hladko, pokiaľ ide o prvé dni. Edw in si dovolil rozdať sylabus sám, pričom pozorne prechádzal každú zarážku – každú skúšku, každú esej, každý detail záverečného projektu.

Pred všetkými týmito študentmi hovoril plynulo a ľahko, čo je vlastnosť, ktorú som obdivoval. Niet divu, že bol generálnym riaditeľom mojej vysnívanej spoločnosti. A bohyňa, v tom tvídovom saku bol pekný-

Nie, stále som si musel hovoriť. Nemohol som takto rozmýšľať. Čo sa urobilo, bolo urobené, ale už som nemohol mať tieto myšlienky. Bol to môj profesor, Alfa, generálny riaditeľ Brooks Designs.

Okrem toho sa mi v hlave neustále prehrávali Maxove slová.

"Ponížený človek ako ty by sa nikdy nemohol stať Lunou svorky. Bav sa s ním, ale nie si pre neho nič iné ako hračka."

Max mal pravdu; aj tak by z toho nikdy nič nebolo. Nie že by som to naozaj čakal, ale... aj tak. Tá myšlienka ma odrádzala od toho, aby som nechal moju myseľ blúdiť smerom k nemožnému.

Počas celej hodiny som však nemohol poprieť, že som na sebe cítil Edwinov pohľad. Možno som si to len namýšľala, ale prisahala som, že cítim, že jeho oči na mne dosadajú zakaždým, keď sa otočil, aj keď len nakrátko – ako keby som bol štandardným bodom záujmu v miestnosti.

Klesol som na sedadle o niečo nižšie a začal som sa hrať s koncom vlasov a prednou časťou svetra. Pozrel som sa na seba f, premýšľal som, či sa mi na kožu nedostal nejaký atrament, ale nič tam nebolo. Linda ma nestihla ostrihať vďaka...

Kto to teda bol v sklade? A prečo ma hľadal? Zjavne to bol ten istý muž z obrázku, ktorý mi ukázala Tina. Musel by som na to prísť, už len pre trochu pokoja. Dúfam, že som toho muža neurazil tým, že som si ho pomýlil s Edwinom.

Keď sa trieda o celú večnosť neskôr konečne skončila, cítil som, ako mi z pier unikol jemný dych úľavy. Študenti sa už hrnuli na pódium a ja som si myslel, že by som možno mohol využiť príležitosť vykĺznuť a predstierať, že som zabudol alebo že sa niečo stalo.

Čokoľvek, aby som sa dostal z rozhovoru s Edwinom.

"Ach môj bože. Profesor tejto triedy je ten, s ktorým som spal," napísal som Tine do textu, keď som stál a začal som si zbierať veci. "Utopím sa v rieke, prisahám."

Ani po chvíľke sa vrátila sms od Tiny: "Hej, možno by ste si vy dvaja ešte trafili! Je to ako milé stretnutie. Okrem toho neexistujú technicky žiadne zákony, ktoré by vám zakazovali byť romantický, však?"

Takmer som sa nahlas zasmial, keď som písal svoju odpoveď. "To sa nedeje. Starší muži ma nezaujímajú."

"Ehm."

Doslova som nadskočila, keď za mnou vychádzal Edwinov hlas, ruka sa mi vyšmykla z trasúcich sa rúk. Otočila som sa, ústa som mala pootvorené v šoku, keď sa môj telefón zrútil na jeho nohy obrazovkou nahor.

So všetkými mojimi správami zobrazenými v žiarivých farbách priamo pred ním.

Časť zo mňa dúfala, že urobí slušnú vec a nebude sa pozerať, ale bol som blázon, keď som si to myslel. Jeho sivé oči okamžite skĺzli nadol a okamžite čítal texty, či to naozaj chcel alebo nie.

"P-profesor Brooks, ja-"

"Edwin. Myslím, že teraz je bezpečné povedať, že sme na základe krstného mena, nemyslíš?" S tým sa zohol, zdvihol môj telefón a pevnou rukou mi ho podal.

Rýchlo som si zobral telefón a cítil som, ako mi po chrbte prebehlo chvenie, keď sme sa otreli prstami. Rýchlo som si zasunul telefón do tašky a odkašľal som si, aj keď sa mi pri rozprávaní stále trochu lámal hlas.

"To, čo si videl - nemyslel som - to nie -"

"Starý muž, čo?" spýtal sa a oprel sa o stôl za ním s rukami založenými na hrudi. "Myslel som si, že som včera večer celkom dobre skryl svoj vek."

Moja tvár nabrala ešte hlbší odtieň červenej, ak to bolo vôbec možné. Až teraz som si uvedomil, že prednášková sála sa vyprázdnila a zostali sme tam len my dvaja. Aspoň jedna dobrá vec.

"Nemyslel som to tak," povedal som potichu.

Edwin chvíľu neodpovedal, jeho sivé oči jednoducho hľadali moju tvár. Dokonca aj teraz, po tom všetkom, čo sa stalo, som cítil to ťahanie medzi nami - to teplo, ktoré sa šírilo von z mojich slabín, tú túžbu cítiť ho znova. Na chvíľu som si to dovolil predstaviť: priamo tu, na stoloch.

Ale nemohli sme. nie.

A zdalo sa, že ani on nie. Pretože nakoniec sa s nádychom odtlačil od stola a znova sa postavil do plnej výšky.

„Príďte do mojej kancelárie neskôr, keď skončí vaše vyučovanie,“ povedal, strčil si ruky do vreciek a opäť ležérne zostúpil po schodoch na pódium.

Zastavil sa o pár krokov nižšie a na chvíľu sa na mňa pozrel cez rameno. Z uzla sa mu uvoľnil chumáč čiernych vlasov a orámoval mu tvár tým najnenáročnejším spôsobom, aký som kedy videl.

"Mám niečo, o čom by som sa s tebou rád porozprával."