Ch. 74: Alex na záchranu!
(Aprílové POV)
Posadil ma na padnutú kládu, keď potichu prehovoril. „Apríl, je mi to všetko ľúto. Nájdem spôsob, ako ti pomôcť. Sľubujem." A ja som mu veril. Neviem prečo, ale áno. počkaj. Verila som mu. Vedel som povedať, že neklamal. Vracajú sa mi sily? Možno sa mi to podarí. Ale nie. Sotva som teraz stál, takže beh neprichádzal do úvahy. Čerstvý vzduch však pomáhal. Cítil som, ako sa Raine znova hýbe a KONEČNE, keď som sa natiahol a chytil toho chlapíka za zápästie, moja ruka vyhovela. Mala som slzy radosti v očiach, keď som ho slabo chytila za ruku a dokázala súvisle zašepkať. "Prichádza." Získať jednoduchú myšlienku bolo tak zatraceně dobré. "Kto je?" Spýtal sa chlap zmätene. "A..Alpha Alex." Musel vidieť, ako sa snažím hovoriť, tak prikývol. Myslím, že si myslel, že len zbožne premýšľam, a tak som sa pokúsil zovrieť jeho zápästie. Nie som si istý, či to fungovalo, ale venoval sa mi aspoň. " Nedá sa bojovať. Budem ťa chrániť... aj..ak .. ty p..prot..chráň ma..mňa. D..dohoda?“ Trochu sa zamračil, ale keď premýšľal nad mojimi slovami, prikývol. "Dohoda." Usmiala som sa na neho a on mi úsmev opätoval skôr, ako niečo vo vnútri upútalo jeho pozornosť. "Musíme sa vrátiť dovnútra. Pokúsim sa ťa dostať preč zo skupiny. Niekde bezpečnejšie, keď príde Alfa. Budeš sa musieť správať, ako keby si z toho ešte nebol a si chorý, inak ti dá dávku znova.“ Len som prikývol. Ani vám nedokážem povedať, aký som bol nadšený, že som našiel pomoc.
"Mimochodom, môj je Dylan." Znova som prikývla, keď ma vzal do náručia a odniesol späť dovnútra. Oprela som si hlavu o jeho rameno a zavrela oči. "Čo ti trvalo tak dlho, chlapče?" zavrčal Henry. "Musel som počkať, aby som si bol istý, že nebude zvracať, však?" Keď Henry odpovedal, Dylanov hlas mal otrasný zvuk. Mal som pocit, že Dylan mal naozaj drsnú výchovu. Dokonca aj moja zahmlená myseľ dokázala zaregistrovať, že v jeho hlase bola práve teraz nenávisť. "Neber so mnou ten tón, chlapče." Polož ju na pohovku a vypadni." "Všetka úcta, pane... Musí si ľahnúť." A najlepším miestom na to je posteľ. Aj keď je to špinavé a zaprášené, aspoň je to blízko kúpeľne, kde môže vracať do záchoda.“ Dylan teraz nehybne stál a hádam čakal. Potichu som zastonal, keď sa mi žalúdok prevrátil, akoby mi bolo zle. Asi som musel zozelenať alebo zblednúť, pretože ticho, ktoré zavládlo medzi Henrym a Dylanom, náhle prerušil Henry, ktorý sa ma zrazu ponáhľal zbaviť. „Fajn! Ale zostaň s ňou a ak zvracia hocikde okrem toho posraného záchoda, tak ho upratuješ!" "Čokoľvek!" Dylan sa začal opäť hýbať, keď to povedal, a onedlho ma položil na posteľ, o ktorej sa zmienil, že je tu. Strašne to páchlo, no ja tiež.