Kapitola 311 Pobočka tristo jedenásť

Keď Lucas stál vonku, zhlboka sa nadýchol, aby sa ustálil. Poobzeral sa okolo seba, aby sa uistil, že tam nikto nie je. Zamestnanci domu však prichádzali len zriedka, okrem prípadov, keď tam mali nejakú prácu, alebo ak ich požiadal člen rodiny, ktorý tam zostal.

Vedel, že odolať nutkaniu nezmyselne ju pobozkať vyžaduje jeho vôľu. Aj on chcel byť od nej pobozkaný a tak veľmi to chcel, akoby ho po tom svrbelo celé telo. So zavretými očami pokrútil hlavou a potom vykročil smerom k balkónu.

V nohaviciach cítil podnebie. Nikdy predtým to necítil, ale tu dávala nutkanie, ktoré tak ťažko ovládal len tým, že sa naňho pozrel. Čo na nej bolo také výnimočné? Pýtal sa sám seba, keď tam stál a dovoľoval, aby vánok kývajúci obrovskými stromami v diaľke zasiahol aj jeho líca.