Kapitola 5 Poďme sa teda staviť
Na druhej strane, keď sa Liam vrátil do Vista Villa, zamieril rovno do pracovne.
Spoločnosť ho považovala za zdravotne postihnutého a bezcenného, teraz stál vysoko, jeho bývalá skľúčenosť úplne preč. Stál tvárou k oknu od podlahy až po strop, jeho výraz bol chladný a nečitateľný, keď pozoroval svet pod sebou.
Zrazu mu zazvonil telefón. Bol to Lucas Wade, jeho kamarát z detstva.
"Ahoj, Liam," povedal Lucas ležérnym hlasom. "Pozrel som sa na tvoju ženu. Nie je na nej nič tienisté. Jej pozadie je jasné. V deň svadby si ťa vzala, pretože ju jej snúbenec nechal stáť pri oltári."
Lucasov tón sa zmenil a doňho sa vkrádala hravá hrana. "Vieš, všetky bohaté mladé ženy v meste sa ti vyhýbajú ako mor. Myslia si, že si invalid a si odrezaný od svojej rodiny - proste dokonalý obraz vyvrheľa. Ale Emily? Mala guráž ísť priamo k tebe a vziať si ťa. Musím povedať, že to je poriadna odvaha."
Po krátkej odmlke Lucas so zamysleným povzdychom dodal: "To by ma zaujímalo, aj keď... keď sa dozvie pravdu, ako to vezme?"
Liamov hlas bol stabilný a bez emócií, keď odpovedal: "Nedostane príležitosť. Hneď ako si uvedomila, kto naozaj som, vymyslela si výhovorku a odišla. Pravdepodobne je nadobro preč."
Nebol prekvapený. Po nehode sa odmietnutie a opovrhovanie stali súčasťou jeho života. Jeho nízka pozícia v rodine Rileyovcov len pridala na jeho izolácii, vďaka čomu bol voči tomu všetkému otupený.
Ľudia často hovorili, že vziať si muža ako on – niekoho bez budúcnosti – bolo ako zahodiť život ženy.
Lucas však nesúhlasil s Liamom.
"Nemyslím si, že je taká," odsekol Lucas s úškrnom. "Zamysli sa nad tým, koľko žien by sa odvážilo vymeniť si ženícha na vlastnej svadbe? Moje vnútro mi hovorí, že Emily nie je typ, ktorý by utekal. Keďže si ťa už vzala, nemyslím si, že by len tak zmizla."
Keď Lucas hovoril, jeho záujem viditeľne rástol, v hlase mu bolo jasné vzrušenie. „Neveríš mi? Tak sa stávkujme. Stavím sa, že Emily sa čoskoro vráti. Ak vyhrám, odovzdáš mi ten pozemok na okraji mesta.
Liam zdvihol obočie, jeho tón bol pokojný, ale vypočítavý. "A ak prehráte?"
Lucas sa odmietavo usmial. "Neprehrám, dobre?"
Kým však stihol povedať viac, zdalo sa, že Liamova ľadová aura prenikla cez telefón a behal mu mráz po chrbte. Lucas rýchlo ustúpil. "Fajn, dobre. Ak prehrám, môžeš mi dať akúkoľvek žiadosť podobnej hodnoty. Dohodnúť?"
Liam ani na chvíľu neveril, že sa Emily vráti. Ušlo mu chladné odfrknutie, čo Lucas bral ako tichý súhlas.
Práve keď sa Liam chystal zavesiť, ozvalo sa klopanie na dvere. Ozval sa hlas domácej. "Pán Riley, pani Riley je tu."
Emily ťahala za sebou kufor a vošla do vily a očami skúmala okolie. Miesto bolo strašidelne tiché, vzduch bol sterilný a bez akéhokoľvek tepla a pohodlia.
Poobzerala sa okolo seba a rýchlo si všimla riedky nábytok. Bolo to jednoduché, takmer barea ďaleko od honosného domu, ktorý by sa dalo očakávať od mladého muža z bohatej rodiny.
Emily stvrdol pohľad. Keďže bola teraz vydatá za Liama, cítila sa oprávnená urobiť nejaké zmeny na tomto mieste.
Jedna vec bola jasná – nebude žiť v takom chladnom priestore bez života. Urobila by si to po svojom, nech by to bolo čokoľvek.
Keď si v duchu zmapovala, ako sa má vymaľovať, zrazu sa objavil Liam a stočil sa do pohľadu.
Jeho pohľad uprel na ňu, oči tmavé a nečitateľné. Nečakal, že Lucas bude mať pravdu – Emily sa skutočne vrátila.
Hoci bol prekvapený, nedal to na sebe poznať, jeho tvár bola nečinná. Jeho oči padli na kufor za ňou. "Bol si preč tak dlho, len aby si zbalil toto málo?"
Samozrejme, že nie. Tiež si našla čas, aby dala Ethanovi a Sophii lekciu.
Hoci Emilyine myšlienky blúdili po tej trpkej ceste, jednoducho odpovedala, jej hlas bol jemný a neutrálny: "Toto miesto je trochu vzdialené. Navyše som tu ešte nikdy nebola. Chvíľu som sa stratila a blúdila, kým som to konečne našla. Preto to trvalo tak dlho."
Liam mierne prikývol, jeho výraz bol nečitateľný, keď otočil invalidný vozík. "Nasleduj ma."
Emily ju rýchlo nasledovala, jej kroky boli ľahké, ale váhavé. Pohľad jej zablúdil smerom k invalidnému vozíku a jej myseľ premýšľala, či by mala ponúknuť pomoc. Skôr ako sa stihla rozhodnúť odpovedať, zastavil sa.
Izba bola na prvom poschodí. Emily nazrela dovnútra a jej oči sa rýchlo pozreli na holé steny a minimalistické zariadenie. Rovnako ako zvyšok vily, cítila sa bez tepla, no napriek tomu bola čistá a usporiadaná.
"Zostanem dnes večer v tejto izbe?" spýtala sa hlasom zafarbeným neistotou.
Liam kútikom oka zachytil jej pohľad, na okrajoch pier sa mu zvlnil slabý úškrn, keď chladne odpovedal: "Áno, zostaneš tu-so mnou."
Emily stuhla, srdce jej bilo v hrudi. Oči sa jej šokovane rozšírili a hľadela naňho, nedokázala pochopiť, čo práve povedal. "Čo... si práve povedal?"
Pulz sa jej zrýchlil. Naznačil len, že dnes večer budú spolu spať?