Kapitola 214
"Zabudni na to... ak si chceš spomenúť na ten deň, tak dobre... ale urob to bez toho, aby si mi to pripomenul..." Jej krehké telo sa začalo mierne triasť a spolu s tým som cítil, ako sa mi zrútil celý svet, nemohol som stáť bokom a nechať ju, aby si to myslela. Tak som ju jemne, ale pevne chytil za nadlaktie a držal ako o život. Nemohol som ju stratiť. Jednoducho som nemohol. Nie teraz, nie po všetkom.
Hrudník sa mi pevne zovrel od bolesti a odmietnutie, ktoré prišlo s jej snahou vzdialiť sa odo mňa, spôsobilo, že mnou prebehla agónia.
V tomto momente som si myslel, že jej prázdny pohľad na mňa je to najhoršie, čo mohla urobiť, ale keď sa mi podarilo bližšie pozrieť na jej krásnu tvár, uvedomil som si, že najhoršie boli slzy, ktoré jej teraz stekali po lícach. Rozplakal som ju, pretože som nedokázal byť úprimný. Bolo načase, aby som čelil pravde a povedal jej presne to, čo si myslím... Musel som jej povedať presne to, čo cítim, pretože ak by som to neurobil, aj tak by som ju stratil a potom by som nikdy nedostal príležitosť vyjadriť, čo som k nej skutočne cítil.