Kapitola 444
Mohol by som to ukončiť. Práve teraz. Jeden rýchly obrat a bolo by po všetkom. Axel by nás už nikdy neohrozil.
Ale spomienka ma zastavila. Spomienka na nás ako šteniatka, váľali sme sa v tráve, jeho smiech sa ozýval, keď som ho prišpendlil. Vtedy, keď boli veci ešte dobré, predtým, ako sa to všetko pokazilo. Predtým, ako nás rodičia všetkých roztrhali a zasiali semená nenávisti a žiarlivosti.
Len na chvíľu som zaváhal. To váhanie ma stálo.