Kapitola 1
"Dobré ráno dámy!" Staršia z internátu, Jenna, kričí, keď kráča po chodbe internátov a búcha na každé dvere, keď ide. So stonaním sa prevrátim a natiahnem sa, aby som zdvihol telefón. Odčítam čas a potom si pretriem oči, kým znova skontrolujem čas, pretože neexistuje spôsob, ako by som ho prečítal správne. Pohľadom po miestnosti som presvedčený, že moje oči teraz fungujú správne, a znova skontrolujem čas.
"Matka fluffer!" nadávam si popod nos. Prvýkrát som mal pravdu. Je 5:30! To potvrdzuje moje podozrenie, že dokonalá Jenna s príliš priateľským úsmevom je zlá. Je prvý deň univerzity a vyučovanie začína o 9:00. Prečo preboha vstáva o 5:30 celú nocľaháreň? Počujem reptanie a nadávanie od ostatných dievčat cez steny tenké ako papier, keď Jenna hlasno oznamuje, že je čas na sprchu. Chytím vankúš a pritlačím si ho na hlavu, aby som sa pokúsil zablokovať hluk. Budík som mal nastavený na 8:00, čo by mi poskytlo dostatok času na sprchu a raňajky pred prvou hodinou. Podarí sa mi dostatočne zablokovať hluk, takže začnem opäť spať. BAN, BAN, BUK!
"Sophia Banks, izba číslo 5, nepočujem tam žiadny pohyb!" Cez dvere sa ozve lennin choro sladký hlas, keď na ne búši, potom začne hrkotať kľučkou. S funením som hodil vankúš na zem, odhodil som prikrývku a vstal, dupotom k dverám a trhnutím ich otvoril.
"Je 5:30!" zasyčím na Jennu. Usmieva sa s falošným súcitom, keď si ma prezerá hore-dole .
„Som si vedomý času, slečna Banksová, ale tohtoročné akcie budú potrebovať viac času na prípravu, ak chceme, aby niekto z vás vyzeral reprezentatívne,“ uškrnie sa.
"Nie sme dobytok," povzdychnem si a začnem jej zatvárať dvere pred očami. Zastaví to nohou vo dverách a pozrie sa dolu na svoju schránku.
"Sophia Banks, osemnásťročná, tu študuje kriminológiu. Otec je mŕtvy, matka trpí psychózou a momentálne žije v zabezpečenej nemocnici. Sophia potrebuje podporu, aby mohla spracovávať svoje emócie a veľmi by jej prospela štruktúra a rutina. Sophia nemá žiadny iný životný vzťah..." Prerušil som ju tým, že som jej vytrhol z ruky schránku, ktorú mala na mne, a prečítal som si informačný list. S každým slovom, ktoré čítam o svojich osobných údajoch, môj hnev rastie, ako každé písmeno pridáva palivo do už narastajúceho ohňa vo mne. Kto jej dal tieto informácie? Je to len staršia študentka s dobrovoľnou úlohou vodcu internátu, nemá žiadne právo ani potrebu na tieto informácie. Ide o porušenie súkromia.
"Ako si sa k tomu dostal?" vidím. Študenti sa zhromažďujú na chodbe a ich pozornosť sa teraz sústredila na drámu odohrávajúcu sa pred nimi.
"Ako vedúci internátu som zasvätený do všetkých informácií, ktoré mi môžu pomôcť pri Vašej podpore." konštatuje Jenna a drží hlavu vysoko, akoby sa cítila nadradene. "Bolo to vo vyhlásení o zápise, ktoré ste podpísali a súhlasili s tým, keď ste prijali svoje miesto na tejto univerzite," dodáva. Strhnem stránku z klipu, ktorý ju držím dole, a buchnem dosku do jej hrude.
„Nemal si právo na tie informácie a určite si nemal právo ich odvysielať celej internáte,“ kričím, keď som ju odstrčil od svojich dverí. Na jej tvári je krátky šok, keď jej hlava praskne o stenu, kým jej výraz zmizne a ona sa s buchotom zvalí na zem. Na stene je zreteľná prasklina v omietke, kde ju udrela. Chodbou sa ozývajú vzdychy, keď zabuchnem dverami. Neveriacky sa o ňu opieram a znechutene pozerám na svoje ruky.
"Zavolajte niekto sanitku!" Počujem kričať jedno z dievčat v hale.
Ako sa to len stalo? Nestrkal som do nej tak silno, však? nie, to nie je možné, nie som taký silný a ledva som sa jej dotkol. Zrejme o niečo zakopla a udrela si hlavu. Tá trhlina v stene tam už musela byť a doteraz som si ju nevšimol.
"Dýcha?" Počujem panický hlas, ktorý sa pýta. Nepočujem odpoveď, keď mi v ušiach začne zvoniť a srdce začne silno búšiť. Cítim, ako keby bol kyslík vysatý z miestnosti, keď nasávam lapavé dúšky zbytočného vzduchu. Stiahne sa mi hruď. s každým nádychom sa na mňa pridáva stále viac a viac. Moje videnie sa zahmlí a potom úplne sčernie, potom sa zosvetlím a váha sa zo mňa zdvihne, keď sa uvoľním do pokojnej tmy.
"Slečna Banksová zobuďte sa!" prísny hlas preniká do blaženej bubliny ticha, do ktorej som upadol. Zažmurkám a otvorím oči a nechám svoje rozmazané videnie prispôsobiť sa postave vznášajúcej sa nado mnou. Je to bacuľatá dáma s pochmúrnym výrazom tváre, ktorú nepoznám.
"Kto si?" Zamrmlam, tlačím sa do sedu a rozhliadam sa okolo seba, aby som si prezrel okolie.
"Som dôstojník Shelby, som na polícii Mount University. Musíme ťa odviesť na stanicu," súcitne sa na mňa usmeje, keď ma postaví na nohy. V rozbitých dverách mojej izby stojí ďalší policajt. Tento sa zvedavo pozerá medzi mňa, dvere a štrbinu v stene, kde sa zvalila Jenna. Nasávam dych, keď si spomínam, čo sa stalo. Jenna tam už nie je, čo je dobré. Musel som nakrátko omdlieť a ona ma nahlásila na polícii, že som jej spôsobil pád.
"Ospravedlňujem sa, dôstojník, toto všetko bolo trochu nedorozumenie. Nechcel som, aby spadla, len som ju vytlačil z mojich dverí, aby som mohol zavrieť dvere a..." začal som vysvetľovať, kým ma policajt nezdvihol rukou, aby ma zastavil.
"Nechaj si to na pohovor zlatko," hovorí potichu, zatiaľ čo ma vedie von z budovy do čakajúceho policajného auta. Moji spolužiaci sa pozerajú, ľutujúco, úškrnom a úplne znechutení, keď prechádzam... perfektné, urobil som skvelý prvý dojem.